Nové číslo časopisu Môj dom ekoBývanie 01/2012 už v predaji

26.3.2012
Milujem prekvapenia. Nie tie obyčajné – predvídateľné. Skôr mám na mysli vyšší level, čiže prekvapivé prekvapenia. Tie sa nedajú očakávať. Zjavia sa a spravia vás šťastnými.

Ako hovoril môj profesor: „Bez príkladu mi ku skúške nechoď.“ Príkladom na prekvapivé prekvapenia je manželov známy Hugo. Po pár rokoch driny a s vreckami tak akurát naplnenými sa rozhodol kúpiť chalupu – zrúcaninu s čarokrásnym pozemkom na samote. Povedal si, že znovu čosi zarobí, aby ju mohol zbúrať a na jej mieste postaviť nový dom. Príjemne sa ale prerátal. Keď začal chalupu znútra obhliadať a oprašovať staré veci, ktoré tu zostali po predošlom majiteľovi, prekvapivo sa prekvapil. Objavil veľmi hodnotné historické poklady histórie od fotiek z prvej svetovej vojny cez zbierky mincí až po starožitný nábytok. A tak Hugo za niekoľko týždňov oprašovania pochopil, že to, čo sa javí schátrané zvonku, môže vnútri skrývať poklady. Keďže nikdy neoplýval zmyslom pre zberateľstvo, rozhodol sa tieto veci predať. Verte či nie (ja som sprvu tiež neverila), za utŕžené peniaze z predaja cenností zbúral chalupu, a dokonca mu zostalo dosť na to, aby si určil termín začiatku výstavby domu. Aj takéto prekvapenia sa dejú. Nie často a nie každému, ale z času na čas sa to stane.

Všetkým čitateľom prajem milé prekvapivé prekvapenia pri čítaní prvého tohtoročného ekoBývania, kde sa snúbi etno s ekom, staré s novým, zdravé so škodlivým a Orava s najmenším pasívnym domom na Slovensku.
                  

                                                                                                   Lucia

 P.  S. Jedným z mojich živých prekvapivých prekvapení je Pakito – morské prasa. Musela som mu sľúbiť, že ho spomeniem, aby mi prestal ohrýzať nechty, kým dopíšem editoriál, a stavila som sa s kolegami, že aj prasa sa dá vložiť do editoriálskeho kontextu. Vskutku prekvapivé.  :-)

Foto na titulnej strane: IKEA

Bytová všehochuť alebo Z každého rožka troška

text: Lucia Pristachová Hô-Chí
foto: Dano Veselský, archív firiem


Dvere do multietnickej galérie nám otvorila jej majiteľka – veselá dáma prezývaná Ceca. Sny a priania, niektoré už v zhmotnenej podobe, si dlho strážila, aby ich mohla zužitkovať pri zariaďovaní svojho bytu. Tie síce nechali na seba čakať, ale oplatilo sa. Doslova a do písmena: v každom rožku je z nej trošku.

Na kávičke s umelcami

Byt, ktorý si Ceca sama zadovážila, trpel syndrómom chladných novostavieb. Bolo ho treba poriadne rozbubnovať, aby zodpovedal charakteru majiteľky. Nestačilo len pribiť klinec a do kúta vtesnať gýčový lapač prachu. Ceca si na pomoc povolala akademického maliara, rezbára a sochára-etnovyznávača. V byte sa skĺbilo neskĺbiteľné bez toho, aby došlo k multietnickým či medziumeleckým šarvátkam. Vďačná za kúsky umenia, poskladala si ich tak, aby vyhovovali jej predstavám a nepôsobili ako egoistické sólo prvky. Umelecké kúsky nestratili na svojej cene, práve naopak. Vznikla z nich harmonická a oku lahodiaca galéria. Nie všetko, čo chcela, sa jej zmestilo do bytu. „To, čo som mala navyše, čaká na svoju príležitosť uložené v pivnici. Je to dedičstvo pre moje deti,“ dodáva Ceca s úsmevom.

Červená dostala zelenú. Aj malá kuchyňa sa potrebuje nejako presadiť. Táto to skúsila farebne. Vášeň červenej kuchyne paradoxne stlmil tehlovým šviháctvom oproti stojaci múr.

Steny bytu boli ťažkým orieškom. Imitácia tehly, tiahnuca sa pozdĺž celej kuchynky, až taký problém nerobila, ale prosba dosiahnuť starobylý vzhľad stien, v ktorom sa bude miešať hneď niekoľko odtieňov oranžovej, potrápil nejedného maliara. Výberové konanie sa napokon skončilo úspechom. Našiel sa ten, ktorý sa s vysnívanou stenou popasoval, ale na otázku, ako to dokázal, len odpovedal: „Je to moje výrobné tajomstvo.“ Tajomstvo-netajomstvo, hlavne že prosba bola vypočutá.

Viac sa dočítate v najnovšom vydaní časopisu Môj dom ekoBývanie 01/2012

-->
 

 


Komentáre

Najnovšie knihy a časopisy
Reklama